Čerešničky čerešienky, čo by sme bez vás robili?

Zmrzlina, voda, grilovanie, ∞. Je toho naozaj mnoho, čo vás pri charakterizovaní ideálneho leta napadne, že? K letu tiež okrem kúpalísk, mora či opaľovania, patria aj čerešne za ušami miesto náušníc, čerešňová bublanina alebo pofarbené vrecká a tričká našich ratolestí od lozenia po stromoch pri trhaní šťavnatého ovocia. Čo všetko sa spája s lahodnými bobuľkami a prečo sa na ne s príchodom prvých letných lúčov nikdy nevieme dočkať?

Ako mladé dievča, už je to za nami, po stromoch som liezla…

Všetci si to dobre pamätáme, keď sme boli malí a stále sme sa hrali. Labzovali sme všade, kde prišlo. Doma sme vysedeli len počas tých najukrutnejších dažďov. Po odkvitnutí stromov v našich dvoroch či babičkiných záhradách sme začali netrpezlivo pozorovať prvé zelené výhonky tradičného ovocia. No a najviac nás samozrejme bolo vídať pod čerešňou, ktorej zelené bobuľky sa vždy ako prvé začínali červenať. Keď sa už zdalo, že ich červeň je dostatočná, ruky nohy sme si šli dolámať. Následne, keď sme zbadali v korune stromu nielen červenkasté, ale priam bordové čerešne, otrepali sme aj lezecké schopnosti a hor sa na strom. V tomto prípade sa obrazná zlomenina dokázala premeniť už aj na reálny úraz. Čo už, keď to stálo za to, že?

Rímske zlatíčka na stopkách

O čosi neskôr, keď sa naše zlomeniny zrástli a trochu aj vyrástli, sme pod čerešňami s príchodom jari boli opíjaní zas prvými láskami. Ale to je už iná kapitola… Prejdime konečne k tomu, prečo vlastne červené ovocie tak zbožňujeme. Čerešne majú rodný list pravdepodobne niekde v oblasti Malej Ázie. Už pred rokom 1000 p. n. l. mali Číňania vo svojich záhradách prvé odrody čerešní. V takom Japonsku je zas čerešňa posvätným stromom, pričom sviatok čerešňových kvetov tam oslavujú už viac ako 1000 rokov. Do Európy, presnejšie povedané do Talianska, priviezol čerešne z Ázie slávny rímsky konzul a vojvodca Lucullus. Všetko sa to udialo okolo roku 70 p. n . l. po víťazstve nad kráľom Mithridatom VI. Do ďalších kútov starého kontinentu sa dostali najmä vďaka Rimanom niekedy v 12. storočí. Aj u nás sú oddávna tradičným ovocím, ktorému sa v našich podmienkach nesmierne darí. Na pestovanie sú zvlášť vhodné stredne ťažké až ľahšie, primerane vlhké pôdy v nadmorskej výške do 350 m. Ak teda bývate v dome a na záhrade sa ešte stále nenachádza čerešňa, robíte chybu. Prečo?

Najzdravšie ihneď po odrhnutí!

Čerstvo natrhané čerešne sú najlepšie, pretože sú háklivé na prevoz i skladovanie. Sú z 80% tvorené vodou, pričom obsahujú len málo bielkovín či tukov, no je v nich zas až 15% cukrov, najmä glukózy a fruktózy. V malom množstve obsahujú vitamíny A, C, E, B1, B2. Zo stopových prvkov v nich nájdeme sodík, horčík, fosfor, draslík, vápnik a železo. Konzumácia čerešní sa odporúča pri ochoreniach artritídy, napomáhajú pri detoxikácii organizmu, čistia krv, pečeň a obličky. Aj napriek svojej sladkosti patria medzi ovocie ideálne pre konzumáciu aj pri rôznych diétach, keďže spadajú do kategórie s nízkym glykemickým indexom, teda medzi potraviny, ktoré výrazne nezvyšujú hladinu cukru v krvi. Zabúdať nesmieme na to, čo nám prízvukovali už babičky, že na čerešne netreba piť vodu! Ovocný cukor v spojení s tekutinou rýchlo kvasí, čo spôsobuje nadúvanie a hnačky. No a určite vám vŕtajú v hlave (resp. v čerešniach) biele červíky, ktoré síce neublížia, ale nikomu nechutia. Ako s nimi najlepšie vybabrať sa dozviete v ďalšom článku už čoskoro!

Grilovací guru 1. časť

Zoznám sa s čarom grilovania

Letné slnečné počasie sa za posledné roky v našich končinách dosť červená. Prečo? Pretože okrem toho, že si na život a na smrť sľúbilo lásku i vernosť s tropickou horúčavou, na ktorú si ľudia tak zvykli, že si bez nej leto už ani nedokážu predstaviť, si totiž našlo pár ďalších mileniek! Medzi ne patria čoraz viac sexi kúpaliská, osviežujúce zmrzliny či rebelské dovolenky. Eufória zamilovanosti však ešte stále najviac rezonuje s atraktívnym grilovaním, ktorého sa ani my nevieme akosi nabažiť

Z opekačky až ku grilovačke

Iste si dobre pamätáme, ako nás z dlhočizného držania drevenej palice na konci s napichnutou špekáčkou boleli ruky, pričom ani nohy na tom neboli najlepšie, keďže sme museli postávať pri ohni. Treba však povedať, že aj netrpezlivé potenie sa pri ohnisku malo svoje čaro. Ešte aj dnes je mnoho tých, ktorí na poriadnu opekačku v pokojnej prírode nedajú dopustiť. Tak ako však za posledné roky pominuli kazety (tie na počúvanie hudby), filmy s cenzúrou, mlieko vo vratných fľašiach či úspechy našich hokejistov, sa aj klasické opekanie dostáva do úzadia. Odkedy k nám totiž z „divokého“ západu prišlo grilovanie, sa záhradné pojedanie pre nás stalo akousi slávnostnou udalosťou.

Oheň a jedlo spája ľudí už tisíce rokov

V dobách dávno minulých slúžilo grilovanie prioritne na spracovanie mäsa, kedy sa ľudia potrebovali hlavne zasýtiť, nič viac, nič menej. Komu pripadá prvenstvo grilovania, je však aj dnes zahalené rúškom tajomstva. Čo vieme naisto je len to, že to boli buď Francúzi, alebo Američania. Zrejme sa už nikdy nedozvieme, koho prvého napadlo, aby takto skúsil upraviť jedlo, no nápad to bol každopádne prelomový. Vôňa grilovaných pokrmov patrí k teplým podvečerom rovnako neodmysliteľne ako varené víno či punč k tým zimným. A i keď sa možno grilovanie neradí medzi najzdravšie spôsoby stravovania, stále je to tá lepšia vec, ktorú k nám západný front spoza veľkej mláky zavial, ako nejakého červeno-žltého šaša s hamburgermi.

Oveľa viac než len grilovanie mäsa

Grilovať sa dnes dá v podstate všade, na záhrade, na terase, na balkóne, v kempe, niekde aj vo verejnom parku. Pripravujeme rôzne druhy mäsa, hydinu, ryby, zeleninu, no grilovať sa dajú aj syry. Bez rôznych zmesí korenia, marinád na nakladanie a potieranie i omáčok ale grilovanie nie je grilovaním. Všetky tieto ingrediencie sú totiž základom grilovacieho úspechu. Najdôležitejšia marináda je však tá, ktorá pozostáva z namixovania rodinných členov, blízkych, priateľov a kohokoľvek, s kým si pri grilovaní i jedení dostatočne oddýchneme a zároveň sa zabavíme. To je predsa tá hlavná pointa menej zdravého jedenia na záhrade. Avšak keď aj napriek tomu by ste cez leto radšej chudli, než sa napchávali masnučkým mäskom, v druhej časti seriálu o grilovaní sa dozviete, ako sa dá aj s týmto vybabrať a užiť si tak leto naplno!

Odbúraj stracciatellovú nevedomosť!

Začali ste čítať článok o stracciatelle. Konečne niečo, o čom sa len tak hocikde nedočítate. O všetkom možnom i nemožnom je totiž plný internet či rôzne (predovšetkým ženské) časopisy, no k pôvodu, výrobe, či len proste k nejakým pikoškám o miniatúrnych kúskoch čokolády, sa v presiaknutom oceáne plnom informácii len tak nedopracujete. Skôr sa dozviete, kde všade sa dá táto sladká ingrediencia využiť. That´s it! Ale prečo je to tak? Ani my nevieme. Čo však tušíme je, že odkedy sa stracciatella usídlila aj u nás pod Tatrami, zamilovali sme si ju natoľko, že je nám úplne jedno, čo to je vlastne zač. Avšak komu predsa len aspoň trochu vŕta v hlave, nech sa páči!

Mafiánska slovná hračka

Hneď na začiatok si je potrebné upresniť tú najdôležitejšiu vec. Keď sa povie stracciatella, každému Slováčiskovi sa v ústach nahromadia slinky, ktoré by si radi zmlsli na chrumkavých drobkoch horkej čokolády. Význam stracciatella však s čokoládou nemá absolútne nič spoločné. Názov totiž pochádza z talianskeho slova „stracciare“, čo v preklade znamená trhať, roztrhať, skartovať a pod. Prepojenie so sladkou pochúťkou to má teda len preto, že jej zakrpatené kúsky v nás evokujú natrhanú či nadrvenú čokoládu. Od črepov rozbitej čokolády to má aj napriek tomu veľmi ďaleko!

Sladká, chrumkavá, osviežujúca. Jedine tá stracciatellová!

A aj keď sa teda Talianske slovo môže spájať s hocičím roztrhaným, najfrekventovanejšiu spojitosť má stracciatella samozrejme so zmrzlinou. Tá pochádza zo severu Talianska, z Bergama, kde sa vraj v roku 1962 nechal Enrico Panattoni inšpirovať tradičnou polievkou, v ktorej sa nachádzajú natrhané kúsky vajec. Ako si toto dokázali horkokrvní taliani prepojiť so zmrzlinou, netuší nik. Možno len preto, že aj zmrzlina sa pripravuje z vajec. Zabudnime však na to a vráťme sa k stracciatellovej zmrzline. Väčšina z nás totiž žila doteraz v mylných predstavách, že do vanilkovej zmrzliny sa jednoducho nastrúhala čokoláda a vybavené. Kdeže. Ľadová dobrota je vyrobená primiešaním jemného prúdu roztavenej čokolády do rozvírenej zmrzliny. Teplá čokoláda tuhne takmer ihneď po kontakte, čím mrazivé kryštáliky s dostatočným miešaním vytvárajú nepravidelné čokoládové „bity“.

Presedlajte na niečo zdravšie

Síce dnes už existuje mnoho „nezmrzlinových“ produktov, ktoré sa nálepkujú so stracciatellovou príchuťou, stracciatellu budeme vždy vnímať ako ľadové prebudenie do horúcich letných dní. Počas už tradičnej Slovenskej páľavy si okrem toho môžete dopriať trendové smoothie, ktoré si viete zhotoviť prakticky z čohokoľvek. Ak však vyhľadávate jedlá, ktoré by mali organizmu dodať aj niečo výživné, dokonalou alternatívou zmrzliny či jogurtu nemôže byť nič iné ako stracciatellový cmar. Nápoj nie je vďaka čokoláde tak kyslý, takže chutiť by mal každému.

Nektárinky a broskyne, resp. nebo a zem

Neúprosne sa blíži obdobie prázdnin a dovoleniek, ktoré sú v našich oblastiach za posledné roky spájané s tropickým počasím, kúpaliskami i vyhľadávaním rôzneho spôsobu osvieženia. Okrem pojedania krémových zmrzlín je u nás zvykom najmä pestovanie tradičných druhov ovocia. Tie sú však často do kúta zaháňané exotickým ovocím, ktoré si nás poľahky dokáže získať výraznými farbami s netradičnou chuťou. A aby toho nebolo málo, chuťové bunky máme možnosť rozptyľovať aj rôznymi vyšľachtenými skvostmi. Samozrejme medzi ne patria aj „božské“ nektárinky, o ktorých bude písaná reč v nasledujúcich riadkoch.

Sestrovražedný súboj

Ako malý chlapec som aj ja patril medzi tých rozmaznanejších „vymýšľavcov“. Aspoň čo sa týkalo zdravého jedla a jeho pravidelného jedenia. Aj mne bolo z každej strany dohovárané, že nielen sladkosti a iné somariny treba jesť, ale hlavne vitamíny v podobe rôzneho ovocia či zeleniny. Neraz sa mi nos akosi sám krútil a krútil, pričom už tradične dlho trval vôbec nejaký výber a následné jedenie darov zeme. Nehovoriac o tom, keď sa mi pred ten rozcickaný nos dostali broskyne, ktorých jemné chĺpky na povrchu ma dokázali ešte aj celého roztriasť. Nebyť zlatých rodičov, ktorí mi tú nepríjemnú šupku starostlivo olúpali, by som sa ovocia ani nedotkol. Čo ma na týchto detských „aférkach“ s odstupom času však upokojuje, je to, že som nebol jediné decko, ktoré chlpaté ovocie moc nemuselo. Útočisko mi tak aj preto ostávalo (ostatným detto) hľadať u mladších sestrách broskýň, nektáriniek.

Falošné, no užitočnejšie ako pravé!

Nektárinky boli vyšľachtené z broskýň a oproti svojim sestričkám, ktorým holenie moc nevodia, sú hladké, lesklé a nemajú žiadne chĺpky. Dužina nektárinky má ružovú, žltú alebo bielu farbu, veľmi intenzívne vonia a jej chuť je oproti broskyniam výraznejšia, pričom niekomu môže pripomínať arómu hrozna. Okrem toho je tiež o niečo pevnejšia ako v prípade ich chlpatých príbuzných. Názov nektárinka pochádza z gréckeho slova “nektár”, ktoré v mytológii znamená “nápoj bohov”. O ich pôvode sa však dodnes intenzívne špekuluje. Podľa jednej teórie vznikla z náhodného skríženia broskyne a slivky, podľa inej sa zrodila prirodzenou mutáciou broskyne. Isté je, že nektárinky poznali v starovekom Ríme, pretože sa v dochovaných spisoch píše, že “broskyne niekedy rodia plody s hladkou šupkou”.

Spravte si svoj nápoj bohov

Nektárinky obsahujú vysoký podiel vitamínu C, ďalej tiež vitamíny A a B. Jej kalorická hodnota je naopak len minimálna. Obsahujú totiž až 80% vody, veľa draslíka aj vápnika. Priaznivo pôsobia na obličky, čistenie krvi a znižovanie tlaku. Pre cenný obsah vitamínov a minerálov ich konzumujeme najčastejšie v čerstvom stave. Môžete ich však pojedať na veľa spôsobov, dajú sa z nich urobiť ovocné šaláty, torty, zmrzliny, džemy na zaváranie či ako príloha k mäsitým jedlám. Vďaka vysokému obsahu vody vás cez leto samozrejme osviežia rozmixované v smoothie. Takže si to zhrňme. Nektárinky môžeme spracovávať podobne ako broskyne, no vďaka hladkej šupke a tuhšej dužine sú vhodnejším stolným ovocím, pretože nepúšťajú toľko šťavy ako broskyne. Aspoň čo sa toho týka, nektárinky jednoznačne dominujú!

Čím dlhšie čakáte, tým viac rebarbora škodí

Je síce pravda, že len tak nám túto zeleninu samotnú pochrumkávať nešmakuje. Dokonca aj tí odvážlivci, ktorí chcú „zafrajerovať“ a pri pojedaní sa snažia tváriť, ako im to nesmierne chutí, zlyhávajú. Ich tvár, hlavne pery, totiž aj tak nakoniec podľahnú kyslému návalu šťavnatej zeleniny. Naopak, v kombinácii so sladkým koláčom s mrveničkou zas padajú viečka, čo je znamením rozplývania sa nad lahodnou chuťou. Písané slovo je samozrejme o rebarbore, ktorá sa vďaka kyslej, no zároveň nesmierne osviežujúcej chuti a ďalej kvôli užitočnosti i nebezpečenstve radí medzi tie najkontroverznejšie zeleniny.

Používame ju ako ovocie, no ide o zeleninu

Pre väčšinu ľudí je nadčasová vôňa a chuť tradičného rebarborového koláča spod rúk starých rodičov nerozlučne spätá s detstvom. Pre nich žiadne chýry či pletky o že vraj škodlivej rebarbore nič neznamenali. Až neskôr, narodením sa teraz už skúseného harcovníka Google, rebarbora z jedálnička začala postupne miznúť. Všade možne sa dajú totiž dočítať rôzne poplašné správy o tom, ako je táto zelenina škodlivá. Bublinové zvesti sú však maximálne nafúknuté, pretože v skutočnosti je pozitívny vplyv na ľudský organizmus omnoho výraznejší ako ten negatívny. Pozrime sa teda rebarbore hlbšie na zúbok.

Domestikovaná v ťažkých podmienkach

Kedysi vraj rebarbora divoko rástla na svahoch Himalájí. Keďže ju však Tibeťania považovali za liečivú, onedlho začala byť aj domácky pestovaná. Rebarbora získala svoje meno vtedy, keď z Tibetu doputovala do povodia Volgy a odtiaľ ju pútnici zvaní Barbaros priniesli do Európy. Po nich vraj dostala svoj latinský názov. V 19. storočí si zeleninu obľúbili Angličania a po nich aj Američania. Kládli kúsky rebarbory na pikantné koláče. Taliani z nej pre zmenu začali vyrábať rebarborový aperitív Rabarbaro, pričom Nemci si z nej doteraz varia pre nich typický rebarborový džem.

Je alebo nie je škodlivá?

Kontroverznou látkou, ktorú rebarbora obsahuje, je kyselina šťaveľová. Ide o anorganickú chemikáliu, ktorá, ak ju zjeme, zanechá v tele značné množstvo kryštálikov kyseliny. Zeleninu by rozhodne nemali konzumovať ľudia s problémami s obličkami či močovým mechúrom. Opatrne tiež pri podávaní deťom, tehotným a dojčiacim ženám. No a na listy ani nepomyslite! V prvej svetovej vojne, kedy bolo veľmi málo jedla, neznalosť kuchárky spôsobila smrť britského ministra, ktorý požil pokrm z rebarborových listov. Aj na jar obsahuje kyselinu, no v kombinácii s mliekom alebo mliečnymi výrobkami sa niet čoho obávať. Pri správnom využití si však treba uvedomiť, že sa jedná o veľmi prospešnú zeleninu. Veľké množstvo vápnika a vitamínu B je dôvodom, prečo sa odporúča najmä pre ženy v menopauze. Niacín v rebarbore podporuje správne fungovania krvného obehu a vďaka kyseline pantoténovej je vhodná aj pre vlasy či nechty. Zapamätajte si, čím neskôr je zberaná, tým viac kyseliny obsahuje. No a keďže je rebarbora jednou z prvých jarných dobrôt, ktorú nám naša matka Zem ponúka, nemali by sme jej dať košom!